Život Prešova
online
online
Zomrel slávny španielsky režisér Carlos Saura
11.02.2023 Celý región
Madrid
10. februára (TASR) - Vo veku 91 rokov zomrel v piatok oceňovaný
španielsky režisér Carlos Saura, informoval na svojom webe denník El
Mundo s odvolaním sa na tvít španielskej filmovej akadémie.
Carlos Saura je spolu s Luisom Buuelom a Pedrom Almodóvarom považovaný za jedného z najznámejších španielskych filmárov.
V kinematografii pôsobil Saura sedem desaťročí - až do svojej smrti - a dosiahol pritom veľké medzinárodné uznanie. Nakrútil približne 50 filmov.
Tri z nich filmov boli nominované na prestížnu filmov cenu Oscar. Okrem toho ho trikrát ocenili na filmovom festivale v Berlíne – dva razy si odniesol sošku Strieborného a raz Zlatého medveďa – a štyri razy "bodoval" na festivale v Cannes. Bol aj nositeľom Európskej filmovej ceny za celoživotné dielo.
Jeho najnovší film Las paredes habla bol v Španielsku uvedený len minulý piatok.
Od malička bol fascinovaný fotografovaním, čo ho priviedlo i k štúdiu filmárstva v Madride, kde v roku 1957 absolvoval a do roku 1963 aj prednášal. Po vylúčení zo školy - z politických dôvodov - sa venoval nakrúcaniu svojich autorských filmov.
Aj keď v kategórii hraného filmu začínal s neorealistickými Delikventmi (1960), postupne - inšpirovaný surrealizmom Luisa Buuela - vkladal do svojich filmov metafory a symbolizmus - aby sa vyhol dobovej cenzúre počas režimu generála Franka.
Jeho filmy Cousin Angelica a Cria cuervos, ktoré sa zaoberajú spoločnosťou za frankistických čias, získali v rokoch 1974 a 1976 ocenenia na filmovom festivale vo francúzskom meste Cannes.
Po definitívnom páde Frankovho režimu sa Saura obrátil k fúzii hudby a hraného filmu - v 80. rokoch vytvoril baletu zasvätenú trilógiu v spolupráci s choreografom a tanečníkom Antoniom Gadesom.
Po snímke Krvavá svadba (1981), ktorá predstavovala zvláštny druh dokumentu, nasledovala svojrázna adaptácia Carmen (1982), ktorá potešila aj fanúšikov gitarovej hudby – popri originálnych pasážach zo známej opery Georgea Bizeta je totiž vo filme výrazne prítomný aj flamencový gitarista Paco de Lucia. Záverečnou časťou je potom Čarodejná láska z roku 1986.
Na sklonku života sa Saura venoval tvorbe hudobných dokumentov.
Na jeho detské roky i mladosť doľahli aj ťaživé obdobia občianskej a 2. svetovej vojny, čo sa neskôr odrazilo aj v jeho filmovej tvorbe. Na sklonku vojny žil istý čas u starých rodičov vo svojom rodisku. Ocitol sa tak vo veľmi konzervatívnom a klerikálnom prostredí, ktoré ostro kontrastovalo s liberálnou výchovou jeho rodičov.
Už od mladosti prejavoval záujem o fotografovanie a neskôr aj o film. Začínal nakrúcaním krátkych filmov a v roku 1960 debutoval snímkou Los Golfos, na ktorej sa zreteľne prejavil vplyv talianskeho neorealizmu.
Na Sauru však ako vzor zapôsobil aj jeho starší kolega Luis Buňuel. Vo filme Plač pre banditu (1964) dokonca obsadil Buňuela do úlohy kata.
Už nasledujúce dve diela priniesli Saurovi medzinárodné uznanie a ohlas. V roku 1966 to bola snímka Hon (La Caza) a o rok neskôr Pepermintové frapé (Peppermint frappé), kde režisér prvý raz angažoval herečku Geraldine Chaplinovú, dcéru legendárneho Charlieho Chaplina, s ktorou ho spájalo dlhoročné pracovné, ale v istom čase aj partnerské puto. Za oba filmy získal sošky Strieborného medveďa na filmovom festivale v Berlíne.
Pozoruhodným filmom je snímka Anna a vlci s Chaplinovou v hlavnej role (1973) reflektujúca pomery frankistického Španielska. Známy je aj film Starý dom uprostred Madridu (1975), citlivá sonda do detskej duše vyrovnávajúcej sa so stratou matky. Za snímku získal hlavnú cenu poroty na festivale v Cannes.
V roku 1979 nakrútil film Mamička oslavuje sté narodeniny a v roku 1981 dokončil snímku Rýchlo, rýchlo, za ktorú získal v Berlíne cenu Zlatého medveďa.
V 80. rokoch minulého storočia vytvoril baletu zasvätenú trilógiu v spolupráci s choreografom a tanečníkom Antoniom Gadesom. Po snímke Krvavá svadba (1981), ktorá predstavovala zvláštny druh dokumentu, nasledovala svojrázna adaptácia Carmen (1982), ktorá potešila aj fanúšikov gitarovej hudby. Popri originálnych pasážach zo známej opery Georgesa Bizeta je totiž vo filme výrazne prítomný aj Paco de Lucia. Záverečnou časťou je Čarodejná láska z roku 1986.
Z neskoršej Saurovej tvorby zaujali snímky Strieľaj (1993) a Tango (1998). O známom španielskom maliarovi nakrútil snímku Goya v Bordeaux (Goya en Burdeos). Svojmu vzoru Buňuelovi, ale aj ďalším surrealistom venoval film so španielskym názvom Buuel y la mesa del rey Salomón (2001). V snímkach Iberia (2005) a Flamenco, flamenco (2010) sa opäť vrátil k hudobnému a tanečnému umeniu, ktoré je súčasťou španielskej kultúrnej tradície.
Carlos Saura je spolu s Luisom Buuelom a Pedrom Almodóvarom považovaný za jedného z najznámejších španielskych filmárov.
V kinematografii pôsobil Saura sedem desaťročí - až do svojej smrti - a dosiahol pritom veľké medzinárodné uznanie. Nakrútil približne 50 filmov.
Tri z nich filmov boli nominované na prestížnu filmov cenu Oscar. Okrem toho ho trikrát ocenili na filmovom festivale v Berlíne – dva razy si odniesol sošku Strieborného a raz Zlatého medveďa – a štyri razy "bodoval" na festivale v Cannes. Bol aj nositeľom Európskej filmovej ceny za celoživotné dielo.
Jeho najnovší film Las paredes habla bol v Španielsku uvedený len minulý piatok.
Od malička bol fascinovaný fotografovaním, čo ho priviedlo i k štúdiu filmárstva v Madride, kde v roku 1957 absolvoval a do roku 1963 aj prednášal. Po vylúčení zo školy - z politických dôvodov - sa venoval nakrúcaniu svojich autorských filmov.
Aj keď v kategórii hraného filmu začínal s neorealistickými Delikventmi (1960), postupne - inšpirovaný surrealizmom Luisa Buuela - vkladal do svojich filmov metafory a symbolizmus - aby sa vyhol dobovej cenzúre počas režimu generála Franka.
Jeho filmy Cousin Angelica a Cria cuervos, ktoré sa zaoberajú spoločnosťou za frankistických čias, získali v rokoch 1974 a 1976 ocenenia na filmovom festivale vo francúzskom meste Cannes.
Po definitívnom páde Frankovho režimu sa Saura obrátil k fúzii hudby a hraného filmu - v 80. rokoch vytvoril baletu zasvätenú trilógiu v spolupráci s choreografom a tanečníkom Antoniom Gadesom.
Po snímke Krvavá svadba (1981), ktorá predstavovala zvláštny druh dokumentu, nasledovala svojrázna adaptácia Carmen (1982), ktorá potešila aj fanúšikov gitarovej hudby – popri originálnych pasážach zo známej opery Georgea Bizeta je totiž vo filme výrazne prítomný aj flamencový gitarista Paco de Lucia. Záverečnou časťou je potom Čarodejná láska z roku 1986.
Na sklonku života sa Saura venoval tvorbe hudobných dokumentov.
Profil zosnulého španielskeho režiséra Carlosa Sauru
Carlos Saura sa narodil 4. januára 1932 v aragónskom meste Huesca, jeho otec bol právnik a štátny úradník, matka klaviristkou. Pochádzal zo štyroch súrodencov, brat Antonio sa stal maliarom. Jeho detstvo ovplyvnili osudy rodičov – otec sa viackrát sťahoval a tak Carlos Saura vyrastal aj v Barcelone, Valencii a od roku 1953 v Madride.Na jeho detské roky i mladosť doľahli aj ťaživé obdobia občianskej a 2. svetovej vojny, čo sa neskôr odrazilo aj v jeho filmovej tvorbe. Na sklonku vojny žil istý čas u starých rodičov vo svojom rodisku. Ocitol sa tak vo veľmi konzervatívnom a klerikálnom prostredí, ktoré ostro kontrastovalo s liberálnou výchovou jeho rodičov.
Už od mladosti prejavoval záujem o fotografovanie a neskôr aj o film. Začínal nakrúcaním krátkych filmov a v roku 1960 debutoval snímkou Los Golfos, na ktorej sa zreteľne prejavil vplyv talianskeho neorealizmu.
Na Sauru však ako vzor zapôsobil aj jeho starší kolega Luis Buňuel. Vo filme Plač pre banditu (1964) dokonca obsadil Buňuela do úlohy kata.
Už nasledujúce dve diela priniesli Saurovi medzinárodné uznanie a ohlas. V roku 1966 to bola snímka Hon (La Caza) a o rok neskôr Pepermintové frapé (Peppermint frappé), kde režisér prvý raz angažoval herečku Geraldine Chaplinovú, dcéru legendárneho Charlieho Chaplina, s ktorou ho spájalo dlhoročné pracovné, ale v istom čase aj partnerské puto. Za oba filmy získal sošky Strieborného medveďa na filmovom festivale v Berlíne.
Pozoruhodným filmom je snímka Anna a vlci s Chaplinovou v hlavnej role (1973) reflektujúca pomery frankistického Španielska. Známy je aj film Starý dom uprostred Madridu (1975), citlivá sonda do detskej duše vyrovnávajúcej sa so stratou matky. Za snímku získal hlavnú cenu poroty na festivale v Cannes.
V roku 1979 nakrútil film Mamička oslavuje sté narodeniny a v roku 1981 dokončil snímku Rýchlo, rýchlo, za ktorú získal v Berlíne cenu Zlatého medveďa.
V 80. rokoch minulého storočia vytvoril baletu zasvätenú trilógiu v spolupráci s choreografom a tanečníkom Antoniom Gadesom. Po snímke Krvavá svadba (1981), ktorá predstavovala zvláštny druh dokumentu, nasledovala svojrázna adaptácia Carmen (1982), ktorá potešila aj fanúšikov gitarovej hudby. Popri originálnych pasážach zo známej opery Georgesa Bizeta je totiž vo filme výrazne prítomný aj Paco de Lucia. Záverečnou časťou je Čarodejná láska z roku 1986.
Z neskoršej Saurovej tvorby zaujali snímky Strieľaj (1993) a Tango (1998). O známom španielskom maliarovi nakrútil snímku Goya v Bordeaux (Goya en Burdeos). Svojmu vzoru Buňuelovi, ale aj ďalším surrealistom venoval film so španielskym názvom Buuel y la mesa del rey Salomón (2001). V snímkach Iberia (2005) a Flamenco, flamenco (2010) sa opäť vrátil k hudobnému a tanečnému umeniu, ktoré je súčasťou španielskej kultúrnej tradície.
www.ZIVOTPO.sk
